Ako ich pochopiť a efektívne využívať v praxi
- Sumatívne hodnotenie sa zameriava na konečný výsledok učenia.
- Formatívne hodnotenie podporuje samotný proces učenia a jeho zlepšovanie.
V školskom prostredí sa často stretávame s dvoma základnými typmi hodnotenia – formatívnym a sumatívnym. Hoci oba majú v procese vzdelávania svoje miesto, ich význam, účel aj využitie sa zásadne líšia. Pochopenie týchto rozdielov pomáha učiteľom nielen lepšie hodnotiť žiakov, ale najmä efektívnejšie podporovať ich učenie.
Základný rozdiel: účel a adresát hodnotenia
Hlavný rozdiel medzi formatívnym a sumatívnym hodnotením spočíva v tom, komu je hodnotenie určené a na čo slúži.
Účel hodnotenia
Sumatívne hodnotenie (často označované ako finálne alebo záverečné) má za cieľ zistiť, akú úroveň vedomostí a zručností žiak dosiahol po ukončení určitého celku. Odpovedá najmä na otázku: Čo žiak vie a čomu rozumie? Naopak, formatívne hodnotenie (rozvíjajúce) poskytuje spätnú väzbu v čase, keď má žiak ešte priestor na zlepšenie. Jeho cieľom je identifikovať, čo žiak už zvláda, ale aj to, čo môže urobiť, aby sa posunul ďalej.
Adresát hodnotenia
Výsledky sumatívneho hodnotenia sú určené najmä rodičom, školám alebo
inštitúciám (napríklad pri prijímacom konaní).
Formatívne hodnotenie je však primárne určené samotnému žiakovi. Poskytuje
mu konkrétne informácie o jeho pokroku a usmerňuje ho v ďalšom učení.
Proces hodnotenia
Sumatívne hodnotenie zvyčajne končí porovnaním výkonu žiaka s požadovaným štandardom a jeho vyjadrením známkou, bodmi alebo percentami.
Formatívne hodnotenie ide o krok ďalej. Okrem zistenia aktuálnej úrovne obsahuje aj návrh konkrétnych krokov, ktoré pomôžu preklenúť rozdiel medzi tým, kde sa žiak nachádza, a tým, kam sa má dostať.
Forma vyjadrenia
Sumatívne hodnotenie sa najčastejšie vyjadruje známkami alebo bodovým hodnotením, ktoré často vedie k porovnávaniu žiakov medzi sebou.
Formatívne hodnotenie využíva najmä slovnú spätnú väzbu, prácu s chybou a individuálny prístup. Podporuje žiaka v tom, aby napredoval vlastným tempom a učil sa z vlastných skúseností.
Zhrnutie
Pre kvalitné vzdelávanie je ideálne, ak sa oba typy hodnotenia vhodne dopĺňajú. Zatiaľ čo sumatívne hodnotenie poskytuje prehľad o dosiahnutých výsledkoch, formatívne hodnotenie pomáha žiakom tieto výsledky postupne zlepšovať.
Jednoducho povedané:
- Sumatívne hodnotenie je „hodnotenie učenia sa“ – prináša výslednú bilanciu.
- Formatívne hodnotenie je „hodnotenie pre učenie sa“ – podporuje rozvoj a pokrok.
Ako preniesť formatívne hodnotenie do praxe
Pochopenie rozdielu medzi sumatívnym a formatívnym hodnotením je len prvým krokom. Skutočný prínos formatívneho hodnotenia sa prejaví až vtedy, keď ho učiteľ dokáže cielene a systematicky využívať vo vyučovaní. To znamená nielen poskytovať priebežnú spätnú väzbu, ale aj vytvárať také podmienky, aby sa žiaci aktívne zapájali do hodnotenia vlastného učenia.
Kľúčom k efektívnemu formatívnemu hodnoteniu je prepojenie jasne stanovených cieľov, zrozumiteľných kritérií a vhodne zvolených stratégií a echník. Učiteľ by mal vedieť odpovedať na tri základné otázky:
- Kam smerujeme? (cieľ učenia)
- Kde sa žiak práve nachádza? (zistenie aktuálneho stavu)
- Ako sa môže posunúť ďalej? (konkrétne kroky na zlepšenie)
Práve na zodpovedanie týchto otázok slúžia rôzne stratégie a techniky formatívneho hodnotenia, ktoré pomáhajú učiteľovi aj žiakovi sledovať pokrok a aktívne ho ovplyvňovať.
Stratégie a techniky formatívneho hodnotenia žiakov
Súčasťou ktorejkoľvek stratégie hodnotenia (nielen formatívneho) sú jednoznačne definované špecifické ciele výučby a informovanie žiakov o nich, formulované kritériá hodnotenia výsledkov výučby a informovanie žiakov sformulovaných kritériách hodnotenia. Pri dodržiavaní týchto odporúčaní žiaci
aj učiteľ vedia, čo majú žiaci na konci vyučovacej hodiny dokázať a či sú
schopní ohodnotiť svoj výkon vo vzťahu k stanoveným kritériám.
Kritériá a indikátory formatívneho hodnotenia
Pri zadávaní akejkoľvek úlohy žiakom na základe stanoveného cieľa je rozhodujúcim krokom hodnotenie tejto úlohy. Úspech žiakov tak závisí od porozumenia požiadavkám učiteľa vrátane podoby výsledku. Z tohto dôvodu je pri zadaní úlohy (na začiatku aktivity) dôležité, aby učiteľ vysvetlil hodnotiace
kritériá žiakom a presne vymedzil svoje očakávania (Košťálová, Stang, Míková 2008, In: Hansen Čechová 2009).
Checklisty
Hodnotiace kritériá sú najjednoduchšie spracované v podobe tzv. checklistov. hecklist sa z angličtiny doslovne prekladá ako kontrolný zoznam. Prenesením do školskej praxe a formatívneho hodnotenia ide o zoznam kritérií, na základe ktorých sa môže k úrovni svojich vedomostí, zručností, spôsobilostí vyjadriť
samotný žiak formou sebahodnotenia, spolužiaci v rámci rovesníckeho hodnotenia a samotný učiteľ. Checklist je možné vytvoriť pre rôzne výstupy práce žiakov (slohovú prácu, kresbu, protokol praktického cvičenia, ústnu odpoveď, zhodnotenie dosiahnutých vedomostí, príp. zručností na konci vyučovacej hodiny…). Pri kritériách v checklistoch nie sú jednoznačne špecifikované úrovne zvládnutia, hodnotiaci zvyčajne zaškrtáva na zvolenej škále pri danom kritériu hodnotu, príp. v checkliste je priestor na písomné
zhodnotenie výstupu.
Stratégie a techniky hodnotenia v rámci formatívneho
Pri aplikácii formatívneho hodnotenia v pedagogickej praxi – či už sebahodnotenia žiaka, rovesníckeho hodnotenia alebo hodnotenia učiteľom – je možné využiť mnoho rôznych techník a ich variácií, niektoré sú vhodné aj pre mladších žiakov.
Niektoré techniky je možné použiť pri aplikácii všetkých troch skupín stratégií formatívneho hodnotenia – sebahodnotenia, rovesníckeho hodnotenia a hodnotenia učiteľom.
Parkovisko otázok
Je to priestor, kam sa otázky posielajú, ukladajú a učiteľ na ne odpovie.
Potrebná zmena
Veľmi dobré je aj zadanie, otázka učiteľa – Keby si túto prácu mal prepracovať, čo by si zmenil?
Prieskum učenia sa žiakov
Tento formulár je možné zadávať pravidelne a sledovať posun vo vyjadreniach
žiakov (Tabuľka ).
Triednická hodina – otázky
1. Čo bolo tento rok zatiaľ najlepšie?
2. V ktorých predmetoch sa mi najviac darilo? Prečo?
3. Ktoré predmety považujem za najťažšie a prečo?
4. Čo musím urobiť, aby som sa v tomto predmete zlepšil/-a?
5. Akú pomoc potrebujem od učiteľov/rodičov?
Potrebná je podpora vnútornej, ale aj vonkajšej motivácie. Na prvý pohľad je problematická vonkajšia motivácia. Ktoré jej druhy podporujú učenie? (Wiliam, Leahyová 2015).
Vyber – vymeň – vyber
Táto technika je vhodná najmä pri hodnotení výkonov žiakov spojených s psychomotorikou. Na prvom stupni sa dá využiť napríklad pri nácviku písania. Učiteľ dá žiakom úlohu napísať určený počet písmen. Následne žiak vyberie písmeno, ktoré považuje za najlepšie napísané a zakrúžkuje ho. Vymení si prácu so spolužiakom a aj on podľa seba zakrúžkuje najlepšie napísané písmeno inou farbou. Ak sa ich výber líši, diskutujú o tom. Táto činnosť môže mať napr. obmenu, že jednou farbou krúžkujú žiaci najkrajšie napísané písmeno a inou farbou to, ktoré sa podarilo najmenej (Starý et al. 2016, s. 38)
Odpoveďové karty
Odpoveďové karty môžu mať rôznu podobu. Žiaci si vytvoria karty, na ktorých bude na jednej strane odpoveď ÁNO a na druhej strane odpoveď NIE alebo SÚHLASÍM – NESÚHLASÍM, ROZUMIEM – NEROZUMIEM, VIEM – NEVIEM, PLUS – MÍNUS, PRAVDA – LOŽ, alebo karty so spoluhláskami, číslicami ap. Ďalšou možnosťou je napísať karty s rôznymi krátkymi odpoveďami a na otázku učiteľa žiaci zdvihnú príslušnú kartu. Na karty je vhodné postupne písať pojmy týkajúce sa základného učiva. Využiť môžeme aj
karty s písmenami A, B, C, D a otázky žiakom prečítame a zároveň možné odpovede A, B, C, D premietneme alebo povieme. Pri týchto otázkach je potrebné dodržať čas na premyslenie odpovede. Vo vyučovaní pokračujeme, až keď všetci žiaci odpovedia správne. Ak sa niektorí pomýlia, je vhodné po
skupinách iniciovať diskusiu, aby mali žiaci možnosť pochopiť a napraviť svoj výkon.
Podobnou technikou sú písmenkové rohy alebo kúty. Každý roh v triede označíme písmenami – A, B, C a D. Žiaci odpovedajú na otázky so štyrmi možnosťami tak, že idú do rohu označeného tým písmenom, ktoré podľa nich znamená správnu odpoveď (Starý et al. 2016, s. 70).
Mysli – preber so spolužiakom – vyslov pred všetkými
Táto technika je známa aj ako žiadne ruky hore. Žiaci majú po položení otázky čas na premyslenie, nasleduje čas na prediskutovanie so spolužiakom a až potom nasleduje odpoveď celej triede. Znamená to, že žiaci sa nehlásia, aj keď odpoveď vedia. Hlavná výhoda je v tom, že žiaci majú čas premyslieť si
odpoveď na otázku a prediskutovať ju vo dvojici. Učiteľ žrebuje žiakov, ktorí majú odpovedať, a táto náhoda vo výbere motivuje žiakov k pozornosti a účasti na výučbe. Aby malo možnosť odpovedať čo najviac žiakov, je vhodné vyžrebovať náhodne viacerých žiakov (napr. dvoch) a ostatných žiakov v triede
požiadať o prípadné doplnenie odpovede. V rámci tejto techniky je možné využiť aj stierateľné tabuľky (tabuľky veľkosti A4 alebo A5, na ktoré žiaci píšu fixkou) a takto ukázať riešenie úlohy učiteľovi alebo spolužiakom. Niektorí autori odporúčajú používať túto techniku iba vo dvojici, aby sa žiaci viac
nesústredili na porovnávanie s odpoveďami spolužiakov. Stieracie tabuľky predstavujú techniku zastupujúcu iba verifikačnú časť spätnej väzby, čo znamená, že žiak dostane informáciu iba o správnosti či nesprávnosti svojej odpovede. (Starý et al. 2016, s. 70 – 73).
Grafické symboly
Využiť môžeme grafické symboly, ako napríklad emotikony, ktoré rozmiestnime po triede a žiaci sa pri hodnotení postavia k značke, ktorá vystihuje ich výkon. Práca sa mi podarila, presne a bez pomoci som
splnil/splnila zadanú úlohu. Som so sebou spokojný/spokojná. Práca sa mi podarila, úlohu som splnil/splnila sám/sama, ale musel/musela som sa poradiť. Splnil/splnila som zadanie úlohy s pomocou, viem pracovať lepšie. Nepodarilo sa mi splniť úlohu, nie som so sebou spokojný/spokojná. (Starý et al. 2016, s. 70).
Dve hviezdičky a prianie (Two stars and a wish)
Technika sa používa pri všetkých troch metódach formatívneho hodnotenia – pri rovesníckom hodnotení, pri poskytovaní spätnej väzby učiteľom aj pri sebahodnotení. Žiaci/učiteľ na pripravený pracovný list k hviezdičkám napíšu dva pozitívne komentáre a do časti „prianie“ napíšu, čo je potrebné zlepšiť (Starý et al. 2016, s. 34).
Bodka na konci riadku
Pri teste alebo pri cvičení na konci riadku, v ktorom sa vyskytla chyba, urobí učiteľ bodku. Pri pravopisnom cvičení sa môžu používať rôzne značky, napr. G – gramatická chyba, Š – štylistická chyba, P – pravopisná chyba ap. (Starý et al. 2016, s. 67). Obdobou tejto techniky je triedenie chýb. Táto technika sa využíva najmä pri vyučovaní materinského jazyka alebo cudzích jazykov v písomných prácach žiakov alebo testoch. Učiteľ podčiarkne chyby a práce vráti žiakom, ktorí následne tieto chyby triedia (Starý et al. 2016, s. 67).
Minute paper (Dve otázky/tri otázky)
Učiteľ krátko pred koncom hodiny položí žiakom dve alebo tri jednoduché otázky, napríklad Čo bolo pre teba dnes najťažšie? alebo Prečo ťa téma zaujala/nezaujala?, Čo z dnešného učiva považuješ za najdôležitejšie?, na ktoré majú sformulovať krátku slovnú odpoveď (Starý et al. 2016, s. 44).
Pravidlo A-B-C/C3B4ME/učiteľovi pomocníci
Pravidlo A-B-C pre žiaka znamená, že ak niečo nevie, opýta sa suseda, ak nevie ani on, obráti sa na iného spolužiaka a až v prípade, že mu ani ten nepomôže, obráti sa na učiteľa, ktorý mu najprv odporučí, kde informácie nájde. Ak žiakovi nepomôže ani to, učiteľ mu poskytne výklad. Na podobnom princípe je založená aj technika C3B4ME. Skôr ako žiak požiada o pomoc učiteľa, obráti sa pred tým najmenej na troch spolužiakov V niektorých triedach je v tejto súvislosti zverejnená veta – V tejto miestnosti je viac ako jeden učiteľ. Žiaci, ktorí úspešne vyriešili zadané úlohy, pomáhajú tým žiakom, ktorí majú o ich pomoc záujem (Starý et al. 2016, s 33).
Rovesnícke hodnotenie domácich úloh
Rovesnícke hodnotenie domácich úloh spočíva v tom, že skupina štyroch žiakov hodnotí úlohy inej skupiny. Ak sa takéto hodnotenie robí pravidelne, viac žiakov si ich začne vypracovávať (ak sú domáce úlohy na dobrovoľnej báze) a žiakom viac záleží na tom, aby ich urobili dobre. Ak si totiž neprinesú domácu úlohu, nemôžu sa podieľať na hodnotiacej činnosti, ale pracujú na domácej úlohe. To ich vylučuje zo skupinovej činnosti a motivuje písať úlohy doma (Starý et al. 2016, s. 33).
Erb
Erb je vyvesený v triede, každý žiak má nakreslený svoj vlastný. Žiaci ho vypĺňajú po stanovenom období, môžu vypĺňať aj spoločný erb pre triedu. Erb je rozdelený na šesť častí, sú zamerané na: moje súčasné študijné úspechy; veci, na ktorých by som mal popracovať; moje priania do blízkej budúcnosti; moje priania do ďalšieho roku; motto, ktoré ma vystihuje; ako si myslím, že ma vidia ostatní (Starý et al. 2016, s. 37).
Sebahodnotiace listy
Sebahodnotiace listy hovoria o záznamoch, o cieľoch, o priebežnej práci a dosiahnutých výsledkoch. Žiaci reflektujú svoju úspešnosť/neúspešnosť z rôznych uhlov pohľadu, pričom odpovedajú písomne na otázky: Čo sa ti po darilo? Na čom si popracoval a zlepšil si sa? Kto ti pomohol alebo čo ti pomohlo? Čo sa pokúsiš zlepšiť? Akú pomoc budeš potrebovať? atď. Môžu dokončiť začaté vety: Dnes som sa naučil…; Najviac sa mi podarilo…; Zaujalo ma…; Najťažšie pre mňa bolo…; Najviac ma bavilo…; V budúcnosti by som rád…; Mal by som z tejto hodiny viac, keby som… a pod. (Starý et al. 2016, s. 37). Sebahodnotiaci list predstavuje aj karta mapujúca proces učenia sa
Semafor
Pomocou farieb semaforu – zelená, žltá a červená – dáva žiak spätnú väzbu učiteľovi, do akej miery rozumie učivu: Vôbec nerozumiem, potrebujem pomoc a vysvetlenie. Rozumiem, ale možno budem potrebovať pomoc. Rozumiem a nepotrebujem ďalšiu pomoc. (Starý et al. 2016, s. 69).
- Vôbec nerozumiem, potrebujem pomoc a vysvetlenie.
- Rozumiem, ale možno budem potrebovať pomoc.
- Rozumiem a nepotrebujem ďalšiu pomoc. (Starý et al. 2026, s. 69)
Zeleno-červená karta/farebné tégliky
Žiaci majú kartičku so zeleným kruhom na jednej strane a s červeným na druhej strane. Keď potrebuje žiak pomoc, otočí ju na stranu s červeným kruhom. K tomuto žiakovi ide učiteľ alebo žiak, ktorý už má úlohu vyriešenú správne. Môžeme využiť aj štyri farebné karty alebo tégliky (farby: biela, zelená, žltá, červená). Biela znamená, že žiak pracuje, zelená – už je hotový a sám hľadá medzi spolužiakmi tých, ktorí potrebujú pomoc. Nájde ich podľa toho, že použijú žltú farbu. Použitím žltej karty alebo téglika žiak dáva najavo, že si nevie rady a potrebuje pomoc spolužiaka. Červená farba znamená, že žiak vôbec nerozumie a potrebuje pomoc učiteľa (Starý et al. 2016, s. 69).
Uznanie – otázka
Uznanie – otázka predstavuje účinnú, ale časovo nenáročnú a jednoduchú spätnú väzba, ktorá sa využíva najmä pri prezentácii svojho výsledku práce – výstupu pred ostatnými spolužiakmi, ale môže sa využiť napríklad aj pri hodnotení portfólia. Je dôležité, aby učiteľ uviedol žiakom príklady takéhoto uznania pri hodnotení, aby nešlo iba o jednoduchú zovšeobecňujúcu a nič nevypovedajúcu pochvalu typu To je super… alebo Práca sa mi páčila. (Koštálová et al. 2008). Napr. V odpovedi si vysvetlil všetky dôvody, prečo…; Pri vysvetľovaní si uvádzal príklady… a pod.
Predikčná karta
Je pomenovaním techniky a zároveň nástrojom formatívneho hodnotenia. Žiaci v úvode vyučovacej hodiny do predikčnej karty zaznačujú pravdivosť, resp. nepravdivosť výrokov súvisiacich s obsahom učiva, ktoré sa bude preberať. Na konci vyučovacej hodiny činnosť zopakujú, (Ganajová, Sotáková 2020).
Žiacke portfóliá
Portfólio je súbor dokladov v rozmanitej podobe o učení sa žiaka – usporiadaný súbor prác žiaka zozbieraných za určité obdobie výučby v spojení s určitou témou počas dosahovania vzdelávacích cieľov. Slúži ako pomôcka na sledovanie, dokumentáciu a hodnotenie procesu učenia sa. Môžu ho tvoriť napríklad písomné práce, úvahy, výtvarné diela, projekty, ktoré sú uložené v doskách, škatuliach, šanónoch, ale môže mať podobu denníka, knihy ap. a môže zahŕňať nielen žiakove práce, ale aj záznamy učiteľov, spolužiakov, resp. vo všeobecnosti komentáre iných ľudí (Slavík 1999; Koštálová et al. 2008). Portfólio v súvislosti s formatívnym hodnotením má pracovný účel – slúži na priebežné monitorovanie žiakovej práce, na spätnú väzbu a sebahodnotenie – je to pracovné portfólio. Existuje napr. aj portfólio dokumentačné a reprezentačné. Pracovné portfólio má poskytovať žiakovi priebežnú spätnú väzbu, aby sa mohol zlepšovať a dosiahnuť lepšie výsledky vo výkone. Preto by malo obsahovať nielen finálne výsledky žiakovej práce, ale aj záznamy o tom, ako sa žiakova práca vyvíjala. Na rozdiel od predchádzajúcich techník, ktoré predstavovali najmä okamžitú spätnú väzbu, portfólio predstavuje poskytovanie spätnej väzby z dlhodobého hľadiska. Žiakovi by mali byť jasné ciele učenia sa a kritériá hodnotenia, mal by byť oboznámený s typmi úloh, ktoré bude vypracovávať a ktoré doklady budú tvoriť portfólio. Najmä na prvom stupni alebo už aj v materskej škole je možné zhromažďovať všetky práce 17 detí/žiakov, ktoré vznikli v určitom období, nemá zmysel ale zachovávať napr. bežné zápisy/zošity, pracovné listy z hodiny. Raz za čas je vhodné venovať sa tomuto portfóliu napr. v „hodnotiacich dielňach“, v ktorých žiaci pripoja k položkám visačku/lístok so stručným hodnotením, čo na práci oceňujú, či by ju chceli z portfólia odstrániť. Mladšie deti si môžu označovať portfólio napríklad emotikonmi, semaforom ap. Starší žiaci môžu po samostatnom hodnotení svojich prác diskutovať vo dvojiciach alebo v menších skupinách a postrehy k svojim prácam si navzájom zaznamenávať napríklad pomocou techniky uznanie – otázka (Koštálová et al. 2008).
